/media/files/article/main/Gail-Nichols.jpg.png

Poznámky k sodnej glazúre

Jana Matiščíková, 22.07.10

 

Ďalší preklad poznámok LA MERIDIANA - INTERNATIONAL SCHOOL OF CERAMIC ART IN TUSCANY sa týka sodnej glazúry. Autorom poznámok je Pietro Elia Maddalena.

Tieto poznámky nájdete v originálnej verzii (vo formáte PDF) nie len tu (viď ke stažení), ale aj na stránkach školy - http://www.lameridiana.fi.it/. Súčasne ponúkame aj tento preklad na stiahnutie vo formáte PDF.

 

Úvod

Voľba určitého spôsobu výpalu môže podstatne ovplyvniť výrazové možnosti keramika. Počas glazovania výparmi je práve transformácia vytvorená teplotou a týmito výparmi chápaná ako súčasť tvorivého procesu. Táto chemicko-energetická aktivita spôsobuje rozličné odtiene farieb, textúr, vzorovania a vrstvenia medzi hlinami, engobami a glazúrami. Práve kvôli týmto ceneným efektom opäť vzrastá záujem o tieto spôsoby výpalu.

     

Poznámky k histórii

Pri soľnom/sodnom výpale kameniny, obecne jednožiarovo, sa glazúra vytvára pri vhadzovaní bežnej soli alebo sodných uhličitanov do pece pri teplote tavenia hliny. Soľ aj sodné uhličitany sa za týchto teplôt rozkladajú a oxid sodný obsiahnutý vo výparoch stúpa do komína a protim reaguje s oxidom kremičitým a oxidom hlinitým, obsiahnutými v hline, za vzniku tenučkej vrstvy glazúry s jemnou textúrou pomarančovej kôry, ktorá je veľmi tvrdá a odolná voči korózii.

Soľná glazúra bola vynájdená v Nemecku a rozšírila sa spolu s obľubou riadu v druhej polovici 18. storočia, používala sa najmä na lacné džbány, fľaše a drenážne materiály. Viacero keramikov od šesťdesiatych rokov 19. storočia znovuobnovilo túto techniku kvôli jej komplexným, zaujímavým a variabilným výsledkom.

Výpal sodnej glazúry je relatívne mladým typom výpalu, ktorý sa poprvýkrát objavil medzi štúdiovými keramikmi v 70. rokoch minulého storočia. Odvtedy sa zistilo, že má oveľa väčší potenciál ako len reprodukcia soľnej glazúry, ponúkajúc tak nový smer pre keramickú tvorbu.


Chemický proces

Proces soľného glazovania (chlorid sodný NaCl) za pomoci vody, popisuje nasledovná chemická reakcia:

(2NaCl + H2O) + teplo Na2O + 2HCl

Oxid sodný (Na2O) v kombináci s hlinou vytvára glazúru, zatiaľ čo kyselina chlorovodíkova (HCl) unikne cez komín. Tieto výpary sú toxické a spôsobujú znečistenie životného prostredia vo forme bieleho oblaku. Práve z tohto dôvodu bolo potrebné nájsť enviromentálne priteľskejšiu alternatívu, ktorú predstavuje spôsob glazovania za použitia sodných uhličitanov (kalcinovaná sóda = uhličitan sodný a jedlá sóda).

Sodný výpal má obecne nasledujúcu schému:

Na2CO3  +  teplo  Na2O + CO2

Aby bolo glazovanie výparmi  efektívne, soľ alebo sodné uhličitany musia byť rýchlo rozložené, aby vytvorili prchajúcu sódu. Najľahšia cesta ako dosiahnuť rýchly rozklad je rozpustiť soľ alebo uhličitan sodný vo vode a vstrekovať ho do pece alebo ho dávakovať po kvapkách. Vysoká teplota v peci vodu okamžite premení na paru a tak sa zložky rozložia. V výpale v peci na drevo môžemedo roztoku namočiť drevo.

       Ruthanne Tudball


Hlina

Väčšina hlín môže byť glazovaná sódou či soľou s rôznymi výsledkami. Základným princípom je: čím viac kremeňa v hline, tým hladšia glazúra, pri nižšom obsahu  kremeňa a väčšom množstve oxidu hlinitého je zase zreteľnejšia textúra tzv „pomarančovej kôry“.

Farba hliny po výpale závisí od typu výpalu a na obsahu železa v hline. Od svetlo zlatej (1%) k svetlo žltohnedej (1,5%) až stredne hnedej (1,8 –  2%). Obsah železa nad 3% robí glazúru viac a viac jednotvárnou.

Nie všetky hliny dobre reagujú so sódou najmä z dôvodu nízkeho obsahu voľného kremeňa, napr. procelán (china clay), ball clays a kameninové hliny s obsahom oxidu hlinitého a kremeňa v pomere 1 : 2 a 1 : 4. Najlepšie hliny na tento druh výpalu sú šamotové s vysokým obsahom kremeňa. Tieto majú pomer kremeňa a oxidu hlinitého 1 ku 5 a vyšší.

Občas sa viac kremeňa pridáva do hliny vo forme kremenného piesku, ale samotný kremeň nevytvorí glazúru, je potrebné aj určité množstvo Al2O3. Malé množstvo vápenatých a horečnatých oxidov pomáha glazúru stabilizovať.

V peci sa pri vysokej teplote vytváraju v tele predmetov mnohé formy kremeňa, niektoré z nich sú nestále, pričom najnestálejšou z nich je kristobalit

Keď je peci vysoká teplota, vytvárajú sa v tele predmetov mnohé formy kremeňa. Niektoré formy kremeňa sú veľmi nestále, pričom najnestálejšia z nich je kristobalit.

Ako už bolo spomenuté, čím viac kremeňa je v hline, tým lepšie bude s výparmi reagovať. Avšak, čím viac kremeňa je v hline, tým väčšie je riziko vzniku kristobalitu vo väčšom množstve a výrobky môžu praskať, pokiaľ im nebude venované väčšia pozornosť.

Najstabilnejšou formou kremeňa je mulit, ktorý sa vytvára pri rýchlom chladení pece. Z tohto dôvodu rýchle ochladenie na 1000°C  stabilizuje škodlivý efekt prebytočného kremeňa.


Engoby

Sodná glazúra sama o sebe nemá farbu a preberá rôzne odtiene z hlín. Veľa keramikov používa engoby a/alebo oxidy a farbítka, aby napomohli vzniku farieb na povrchu svojich výrobkov a vzhľadom na rozdiely vo výpaloch a v procesoch chladenia, odozvy farieb sú veľmi rôznorodé. Pri použití engob platia rovnaké základné pravidlá ako pri interakcii medzi hlinou a sodnými výparmi.

Pomer medzi kremeňom a Al2O3 má vplyv na výsledný vzhľad glazúry. Čím vyšší je v engobe obsah kremeňa vzhľadom na oxid hlinitý, tým viac sodíka engoba naviaže a vzniká silnejšia vrstva glazúry. Ak je engoba pokrývajúca črep bohatšia na obsah Al2O3, sodík je odolnejší a vytvorí sa matná kde-tu vrstva glazúry.

Engoby určené na sodný/soľný výpal obsahujú vysoké percento kaolínu a s prídavkom rôznych  tavív a oxidov majú širokú škálu farieb.

Kvalita sodného výpalu závisí na použitých materiáloch, najmä hline. Je dôležité oboznámiť sa s mieste dostupnými hlinami a ich reakciami na tento druh výpalu. Vývoj a práca s engobami je dobrým začiatkom pre takýto výskum.

 

 



Glazúry

Ak pri výpale použijeme glazúry, budú veľmi ovplyvnené tavením sódy a farba a textúra sa môže zreteľne zmeniť. Prílišné tavenie môže sposobiť stekanie glazúr, ale iné napr. horečnaté matné a barnaté matné glazúry kryštalizujú a môžu vytvoriť suché nepravidelné miesta.

Pretože glazovanie soľou závisí na výparoch, ktoré sformujú glazúru na povrchu hliny, vnútro výrobkov a plytké misky zostávajú nenaglazované. Vnútro výrobkov môže byť naglazované šlemovými glazúrami ešte pred samotným výpalom. Šlemy sú obľubené najmä kvôli možnosti ich nanášania na nevypálený výrobok a tým pádom môže byť sodný výpal jednožiarovým procesom (t.j. výrobky pre ostrým výpalom nemusia byť predpálené).

 

Techniky

Existuje veľa možností použitia techiky sodného či soľného výpalu. Záleží pri tom na výbere hliny, engoby, glazúry, samotnej výrobu a dekorácie a tiež na záverečných alternatívach glazovania a pálenia. Rôzne možnosti sú príležitosťou pre uplatnenie osobného postoja autora a preto je ich spektrum bez hraníc.

Kvôli lepšiemu prehľadu je nasledovný výklad základov sodného výpalu rozdelený na tri hlavné oblasti interpretácie:

a) Sodný výpal - základ vychádza zo solného výpalu a jeho klasickej estetiky

b) Sóda, hlina, oheň - nový neobvyklý a revolučný prístup

c) Variácie so sódou - najčastejšie využívaný prístup k použitiu sódy s glazovanými povrchmi

 

a) Sodný výpal

Sodný výpal je bežne využívaný najmä kvôli možnosti vynechať predpálenie výrobkov. Takéto pálenie je síce dlhšie, ale aj napriek tomu ušetrí čas aj palivo.

Sódu môžeme do pece dostať viacerými spôsobmi: rozprašovačom rozpustenú v teplej vode, dávkovaním po kvapkách, ako malé pevné kúsky s rôznym zložením, atď.

Dávkovanie po kvapkách je výborná metóda, pretože vyžaduje len zahnuté železo krátkej dĺžky a dosahuje dobré a pravidelné rozloženie sódy. Príliš veľké zhluky sódy ničia farby vo odtieňoch žltej a oranžovej a spôsobujú stekanie niektorých engob.

Keď sa roztok rozkladá v teple plameňov, vodná para napomáha sóde prechádzať cez páliacu komoru, čo umožňuje dobré rozloženie glazúry a evidenciu pohybov plameňa na pálených výrobkoch. Vodná para tiež napomáha rozkladu sódy a vytvoreniu glazúry.

Páliaci proces

Typické by bolo pálenie vysušených výrobkov s predhriatím a pomalým nárastom teploty, aby sme hlinu dostali cez tzv. predpal. Ak už boli výrobky predpálené, tak bude začiatok výpalu samozrejme celkom rýchly.

Po asi hodinovej výdrži pece na teplote okolo 900°C, aby vyhoreli všetky uhlíkaté prímesy, ktoré by mohli spôsbiť možné nafúknutie črepu, je potrebná redukčná atmosféra kvôli premene trojmocného železa v hline a engobách na dvojmocné železo. V závislosti od hliny, často okolo 1150°C, by mohla byť dobrým zvykom párminútová oxidácia, aby sa zabránilo „uhlíkovej pasci“ (Carbon trap, pozn. prekl.), keď sa sodík už prítomný v peci začína vyparovať a reagovať s povrchom výrobkov. Potom je dobré po zvyšok výpali udržiavať ľahkú redukciu alebo neutrálnu atmosféru. Sóda by do pece mala ísť pri teplote žiaromierky 8 až 10 (1250°C až 1300°C, pozn. prekl.)

Pre možnosť pozorovania tvorby glazúry je nevyhnutnosťou použitie testovacích krúžkov. Hodinová oxidačná výdrž na konci pálenia vytvorí z engob a hlín s prímesou železa teplejšie odtiene oranžovej.

Pec sa následne rýchlo chladí na 950°C.

Ruthanne Tudball je jednou z popredných autoriek zaoberajúcich sa a využívajúcich výpal sodnej glazúry. Je autorkou knihy „Soda Glazing“ vydanou vydavateľstvom A&C Black, London, s prvým vydaním z roku 1995.


b) SÓDA, HLINA A OHEŇ

Gail Nichols je autorkou ktorej technický a umelecký prístup k sodnému výpalu viedol doslova k novým estetickým normám vo svete keramiky.

V kontraste so zaužívanými pravidlami používania hmôt s vysokým obsahom kremeňa, používa hliny s vysokým obsahom oxidu hlinitého, ktorý reaguje so sódou za vytvorenia nepriehľadnej jamôčkovo ľadovo matnej glazúry, vytvárajúcej dojem plávajúcich častí ľadovca.

Táto glazúra so sebou nesie jemný odkaz na tradičnú solnú glazúru alebo na svetlejší a sklovitejší štýl sodnej glazúry. Na rozdiel od engob alebo detailných povrchových znakov na väčšine prác vypálených solným ci sodným výpalom, si táto technika všíma inú estetickú stránku diela, kedy hrubo nanesená glazúra preteká, interaguje s formou a zmäkčuje ju.

Pre vytvorenie dojmu zamrznutej matnosti je žiadúce veľmi pomalé chladnutie (dve hodiny do 1100°C a tri ďalšie na 800°C). Je tiež známe, že vodná para v peci môže alternovať farbu glazúry a zvýšiť jej kryštalickú matnosť. Prímesí ako dolomit, kremeň, železo alebo drevený popol, by sme sa pri tejto technike mali vyvarovať.


       Gail Nichols     

 

Páliaci proces

Po dosiahnutí 900°C sa začína redukovať a za slabšej až strednej redukcie sa pomaly zvyšuje teplota.

Sóda sa do pece dostáva pri teplote žiaromierky 8 (1250°C) s 15 minútovým intervalom s rastom teploty na žiromierku 9 (1280°C) až 10 (1300°C).

Počas dvoch hodín udržiavame teplotu na žiaromierke 10 (kým neklesne žiaromierka 11 – 1320°C), následne ďalšie dve hodiny vedieme výpal nadol na 1000°C a potom počas troch hodín normálne schladíme pec na 800°C.

Zhodnotenie

V experimentoch autorky Gail Nichols sa sodná „ľadová“ glazúra úspešne formuje v oxidačnom prostredí. Jej „zrelosť“ a farba sú zvýraznené redukciou počas prvej chladiacej etapy. Pokiaľ redukčne chladíme aj pod 1000°C, farby budú tlmené v odtieňoch jednotvárnej hnedej namiesto červených a oranžových odtieňov.

Redukcia pri teplote, kedy sa formuje glazúra, spôsobuje sýte farby glazúr podobné soľným glazúram. Engoby a glazúry typu Shino majú tiež silnejšie farby, keď sú vystavené tejto redukcii.

Zdá sa, že pre podporu tvorby farieb počas chladnutia, je vodná para najefektívnejšia v rozmedzí teplôt 1000° až  800°C. Voda môže slúžiť počas chladenia tiež na vytvorenie matnej glazúry z inak lesklých skelných povrchov.

So sodnou „laďovou“ glazúrou sa dobre miešajú pigmenty medi a mangánu.

Sýte červené farby sú prítomné pri redukčnej atmosfére a použití vody počas štádií formovania glazúry, rovnako ako pri redukcii počas skorých štádií chladenia.

„Ľadová“ glazúra prisudzuje svoju nepriehľadnosť a matnosť spojeniu narušeného povrchu s kryštalizáciou. Jej ľadový charakter je výsledkom vysokého obsahu sódy, úplnej absencie ostatných tavív, nízkym pomerom kremeňa a oxidu hlinitého a absencie kryštalizovaného železa. Najlepšia „ľadová glazúra“ je dosiahnuteľná v oxidácii.

 

Gail Nichols je autorkou knihy o jej osobitom prístupe k sodnému výpalu „Soda, Clay and Fire“, publikovanej The American Ceramic Society v roku 2006.

 

C) VARIÁCIE SO SÓDOU

Sóda je tavivom, ktoré počas vyparovania sa komorou pece do komína, atakuje a mení textúru a farbu akéhokoľvek keramického povrchu, hliny, engoby či glazúry. Veľa autorov sa snaží tento fakt využiť vo svojej tvorbe a to pri rôznych teplotách či s rôznymi obmenami.

Veľmi dobrým využitím tohto procesu je zľahka použiť sódu cez výber bežných kameninových glazúr. Táto technika pálenia dáva práci väčšiu bohatosť povrchu a farieb, ktorá môže tvorivý proces posunúť zase o krok vpred.

 

Testovanie

Sodný výpal so svojou charakteristickou reakciou hliny s unikajúcim sodíkom ponúka variácie a alternatívy, ktoré sa odvíjajú od teplôt, zloženia hliny a dizajnu pece až po páliacie a chladiace krivky, zdroje výparov či podkladacie materiály. Všetko toto možné nekonečné skúmanie a v ňom ukryté potenciálne objavy tvoria materiál pre nové myšlienky a estetické kvality. Ako píše Gail Nichols, relevantnou otázkou nie je „Ako je to možné?“ ale „Ako by to možné nebolo?“ Dôsledné štúdium materiálov a procesov povedie k intuitívnemu poznaniu a tiež ku kritickej hranici medzi vedou a umením.

 

Preložené s láskavým zvolením LA MERIDIANA.

 

LA MERIDIANA

International School of Ceramic Art in Tuscany
Loc.Bagnano 135 50052 Certaldo (FI)
www.lameridiana.fi.it Tel 0571 660084 info@lameridiana.fi.it